Veľa želaní a jeden sen

Tibor Macko, dlhoročný prezident Slovenského tenisového zväzu, vstúpil po siedmom Kongrese STZ v ére samostatnosti do piateho funkčného obdobia. V minulosti uznávaný mládežnícky tréner a roky rešpektovaný funkcionár, neúnavne pracuje v prospech slovenského tenisu. Po opätovnom zvolení odpovedal na niekoľko otázok, ktoré sa týkali jeho práce pre tenis, úspechov minulých i plánov do budúcnosti. Za najvýraznejšie výsledky počas jeho šéfovania považuje fedcupové víťazstvo 2002, daviscupové finále 2005 a Cibulkovej finále na Australian Open 2014.

Čo vám dodáva energiu pokračovať v neľahkej práci?
Pre rozhodnutie pokračovať na poste prezidenta zväzu je kľúčový vzťah k tenisu, úcta k tým, ktorí to robili pred nami a budú robiť aj po nás. Vždy chcem, aby sa veci posúvali, aby naši nasledovníci mali ešte lepšiu pozíciu ako sme mali my, keď sme preberali tenis od predchodcov.
Keby ste si mali vybrať, ktorý z minulých počinov v slovenskom tenise vás najviac uspokojil?
Urobili sme viac dobrých vecí. Ale vždy sa to dá robiť aj lepšie. Tenis sa kvalitatívne veľmi posunul. Vrcholový tenis je dnes inde ako bol pred pätnástimi rokmi. A musím zdôrazniť, že náš tenis môže byť hrdý na to, aké postavenie dosiahol. Predovšetkým vďaka fanatikom, ktorí sa mu venujú. Stále však musíme myslieť na to, čo urobiť, aby to bolo o pár rokov ešte lepšie.
Aké sú vaše želania pred nasledujúcimi štyrmi rokmi?
Aby sa v rámci možností zlepšili podmienky v kluboch. Mnohé sú v zložitej ekonomickej situácii. Želaní, je, pochopiteľne, viac. Na prvom mieste, aby boli tenisové dvorce vždy plné. Bol by som rád, keby sa nám podarilo zrealizovať košické národné tenisové centrum, kde by našli podmienky talenty z východu. Prajem si, aby dobré príklady priťahovali a súčasní úspešní hráči mali svojich nasledovníkov.
V ére vášho prezidentovania dosiahol slovenský tenis niekoľko pozoruhodných úspechov svetového významu. Ktorý si vážite najviac?
V tenise žijeme každý deň niečím novým. Je toho veľa, čo mi urobilo za tie roky radosť. Uspokojuje ma, ako sa vyvíja tenis detí a funguje premyslený systém súťaží. Z pamätných úspechov malo dviscupové finále 2005 na domácej pôde z pohľadu fanúšikov najväčšiu emotívnu hodnotu. Nezabudnuteľná bola aj atmosféra počas nášho fedcupového víťazstva 2002. Bol som pri tom, precítil som to, tešilo ma, aké skvelé vzťahy panovali v tíme. A ešte čerstvo máme v pamäti finále Dominiky Cibulkovej na Australian Open, to je predsa fantastický výsledok!
Slovensko malo a má niekoľko vynikajúcich individualít, ale zatiaľ nemá singlového grandslamového šampióna...
Teraz je to možno len sen, ale ja verím – inak by som bol zlý šéf zväzu – že aj v súčasnej generácii najlepších hráčov máme ašpirantov na grandslamový titul. Iste, je to veľmi ťažké. Roky som pracoval hlavne s mládežou. A som presvedčený, že hráči by mali mať sebavedomie a ambíciu siahať aj po takomto úspechu.
(zw)